Dobrodružné žieňa,čo pred búrkami neuteká, ale túži tancovať v daždi. A v skratke o tom je aj môj blog :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradené
Skutočne neopakovateľná košická atmosféra. Sila ľudského ducha, často väčšia než ľudského tela, ktorá prekonáva prekážky pred nami aj v nás. Maličký článok o tom, ako som prežila na kolieskach svoj prvý maratón. Z pohľadu duše.
Soft skill. Zázračné trendy slová (nuž, už nejaké to desaťročie) vládnuce v korporátoch, firmičkách, či pri preberaní menej príjemných kolegov na káve s kamarátkami.
Všetci máme svoju hviezdu v nebi, ale vážme si každú sekundu s milovanými tu na zemi. Každý úder srdca má nepopísateľnú cenu. Nie som básnik. Nemám rada formy a viazané rýmy sú pre mňa obmedzením, ktoré len obdivujem u ľudí, ktorých nazývame poetmi. Pred troma rokmi však nastal chladný deň, keď som zapla počítač na trasúcimi sa prstami do editora nešikovným rýmom zviazala svoje potláčané pocity. Dnes je výročie. Z úcty a z lásky k niekomu, kto zo mňa chcel mať spisovateľku, lepím svoje riadky sem.
...slnko mám nad hlavou, zelenú trávu pod nohami a v srdci čisto. Hoci som malíčkom zakopla o roh postele. Keď mám dobrý deň, tak sa na môjho psa na ulici niekto pozorný usmeje hneď ako zavrtí chvostom, a vlastne, každý deň je úžasný. Len ty máš nasadené dymové sklá pseudointelektuála zbytočne polemizujúceho nad krízou v ktorej sa topíme... a ja sa pýtam - No a?
Sú to roky čo som nepísala. Až dnes mi to začalo chýbať. Začnem jednou myšlienkou, ktorá nie je z mojej hlavy, no veľmi ma zaujala. Autor vraví: "Smútok z očí veselého človeka dokáže vyčítať iba ten, kto ho má skutočne rád."
...v ruke som zvierala mincu, rozžeravenú vlastným teplom a už som ani nevnímala, že upratovačka sa za mnou zvedavo obzrela. Očami som sledovala jedinký bod: tučný červený kávomat s nápisom Nescafé.
No hej, už dlho nepršalo. Ale bude. Ľudia kráčajú celí ošpiechaní po chodníku..inak všimli ste si, že väčšinou máme tmavé dáždniky? Ja si z recesie kúpim žltý. Alebo cukríkovo ružový. Veď keď prší aj tak je tma, a so žltým dáždnikom sa môžete tváriť , že máte na paličke slniečko, a možno vám to aj niekto zožerie.
...keď Popoluška počula, že veľké nástenné hodiny v sále odbíjajú dvanástu hodinu, vytrhla sa princovi z náručia, (hoci práve hrali jej obľúbený slaďák) a rozbehla sa dolu točitým schodiskm smerom k východu. Princ, totálne šokovan
Padá. Zas a zas. Kvapka po kvapke a nebo plače, na všetkých rovnako.
Predvčerom sa mi do rúk dostala veľmi zaujímavá kniha v jednoduchom obale. To, čo som v nej našla možno zmenilo môj život..aspoň o kúsok.:) Prvá veta, ktorá ktorá ma ohromila, znela: "Láska nie je pocit. Láska je čin."
Prečo sa nedá dotknúť dúhy a ľudského srdca? Prečo meč odsekne ružu a ruža sa bráni tŕňmi? Prečo muž a žena stoja často proti sebe a kedysi krásne striebro, ktoré malo chrániť záhon zhrdzavie a osamotene stojaca ruža vädne a skláňa hlávku k zemi?
Sviatok všetkých marišky a alkoholuchtivých detí. Busy sú preplnené, všetko decká do 15 rokov ešte to ani občaňák nemá a už sa ide ožierať. Nehovorím jeden dva Fernety na oslave - ale toto tu skončí na podlahe spité, otikované a na druhý deň nič z tej frajeriny, lebo v pamäti je zrazu veľké okno. Zajtra je zas piatok, som zvedavá ako sa vôbec zmestím do autobusu.
Na každom kroku sú nasprejované vyznania a všade sa o tom tára. Čo je to tá láska?
Luckina babka ma označila za psychicky postihnutú...Jedného krásneho dňa sme boli u kamošky a blbli s telefónom...vyvolávali sme náhodným ľuďom a pýtali sa veci ako: Dobrý deň, tu márnica, nepotrebujete kosti do polievky? alebo sme hádzali sušenú kukuricu z okna po okoloidúcich a podobne. Jedného dňa k nej zavítala babka z Prešova. Všeobecne mám babky rada, ale táto...
Je zvláštne, že stále toľko ľudí úplne ignoruje takú veľkú vec... Každý rok znova a znova prichádza prichádza veľký deň.
Nie, nie ste ako deti, nefandite si milí dospeláci. Koľkokrát počujeme posmešné Si ako malý! Používajú to mamy, ujovia aj bratranci ktorí sa cítia byť príliš veľkí. Nechcem byť dospelá so všetkými ich chybami.
