Kto z nás je nenormálny?

...táto bola veľmi zvláštna.
Začalo to tým, že jej npriniesla kopu sladkostí a uvarila jej mliečnu krupicu.Kamoška Lucka samozrejme chcela ísť so mnou niekam von, a navyše sa nepatrí jesť pred druhými. No babka ju nechcela pustiť. Núkala ju..."Lucka moja, veď si hladná, sama kosť a koža, musíš papať, má to výživu..."
Lucka sa dala nahovoriť a polovicu taniera zjedla. Sedela som s nimi pri stole a dosť ma to nudilo. Moja babka by za ten čas navarila krupicu aj pre moju kamošku alebo aspoň niečo, nie ako jej, ktorá ma totálne ignorovala.

To bolo však v poho. Až potom babka vybalila pečené buchty, veľké ako moja desaťročná dlaň (t.j. oproti školským buchtám obrovské), posypané cukrom a bolo ich zo desať. Musím pripomenúť, že Lucka nemala 10 súrodencov, ale asi jej mladší brat mal väčší apetít. Alebo to bol len babkovský zvyk nosiť vždy viac ako bolo treba.

Potom prišiel zlomový okamžik. Lucka sa naklonila pod stôl a vyberala si niečo zo školskej tašky (možno nedojedenú nahnitú desiatu z minulého týždňa), a tak
nevidela čo sa deje pri stole.
Ja som pozerala práve na ňu, že čo za zázrak vytiahne.
A vtedy babka, ktorá sa celý čas správala, že som vzduch, zapotila jednoduchú jasnú vec: "Ponúkni sa, nech sa páči."
Nevidela som, na koho sa pritom pozerala, ale každému je jasné, že svojmu vlastnému vnúčaťu nepoviem nech sa ponúkne a ako bonus ešte nech sa páči. Proste blbosť. Lucka si zrejme myslela to isté, lebo pozrela na babku a kľudne ďalej vyťahovala veci z tašky. 
Nastala trápna chvíľka ticha, za ktorú som, ako som sa domnievala, mohla ja. Mám sa ponúknuť, tanier babka predstrčila rovno predo mňa. A tak som sa trošku hanblivo, a možno práve tá hanblivosť spôsobila to, že som to spravila tak 
rýchlo,
vzala jednu buchtičku. A opatrne som si aj odhryzla. Nech nevyzerám, že som hluchá alebo čo.
Keby ste sa vžili do tej situácie, pochopili by ste, že ma vôbec nehnal hlad, ani slinky sa mi nezbiehali (mám radšej buchty na pare), ale chcela som predísť trápnemu momentu, nech si babka nemyslí niečo zlé o mojom sluchu.
Ale ako som sa prerátala!

Babka zrazu, akoby do nej 20 čertov zabodlo sto nožov, (čiže každý čert po 5 nožoch) na mňa zrúkla:
"To nie je pre teba! To som dala Lucke!!!"
No mali ste vidieť ako mi v krku zostal ten neprehltnutý kúsok buchty. Tak som, červenajúc sa, vrátila tú buchtičku na pôvodné miesto na tanieri a ticho som zašepkala chabú obranu "Veď som veľa neodjedla..." vzhľadom na celú absurdnú situáciu to boli jediné normálne slová, ktoré mi napadli. Lucka sa veľmi prekvapene pozrela na babku a povedala, že si buchtu vezme vonku. No babka ju presviedčala,
nech si vezme okamžite, že vonku bude mať špinavé ruky atď atď...a tak Lucka nedobrovoľne musela zjesť aspoň jednu celú veľkú buchtu predo mnou, čo som sa isšla prepadnúť od hanby, keďže babka na mňa zazerala ako na nejaký nenažratý hmyz a až potom sme zutekali von. Ešte som sa pri dverách aj pozdravila.
Teraz by som to riešila určite radikálnejšie.
Možno to teraz po 8 rokoch znie smiešne, ale vetdy sa mi tisli slzy do očí. no nechcela som pred Luckou plakať. Mala 10 rokov a vedela,
že 
by do seba nemala tlačiť pri návšteve, ešte keď sa ponáhľame von.
Ja som vedela len toľko, že moja babka by nikdy nezanedbala ostatné deti. Aj keby som priviedla 10 kamarátok, určite by rovnomerne rozdelila. Nedostala by som ani o chlp viac ako iní. A tak to má byť. Škoda len, že moja babka sa už nevyskytuje v tomto svete, presnejšie je na mieste ktorého súradnice nepoznám, ale iste je jej tam lepšie ako tu, medzi šelmami:)

V ten deň ma to dosť vzalo. Cítila som sa vrcholne trápne a ponížene. Čo je proti mojej povahe, samozrejme.
Neskôr to babka ešte dorazila, keď o mne vyhlásila pred celou rodinou že nie som normálne dievča,
že som sa vrhla na buchtu akoby som nikdy nejedla, a že mám na Lucku zlý vplyv a mali by jej zakázať takú kamarátku.
Samozrejme, nič jej nezakazali, rodičia o mne vedeli že som celkom v poriadku a že som doslova anjelik.
(to len preto, že nevedeli o našich telefonátoch cudzím ľuďom a hádzaní kukurice z okna)

Neskôr som o tom s plačom rozprávala Luckinej mamke, ktorá sa nad tým pousmiala a mávla rukou,
že to musím chápať, ona je stará škola.
Všetky babky sú stará škola. A práve preto majú radi deti. A nielen svoje.

A teraz je tu otázka: Kto z nás dvoch je nenormálny: ja, či Luckina babka?